Ak táto kniha niekoho privedie k tomu, aby sa sám pokúsil niečo vytvoriť, tak jej pôvod sa len potvrdil. Ak by niekoho inšpirovali jej riadky tak, že by ich aspoň zčasti zhudobnil, tak ich podstata bude korunovaná.

Básnickým debutom Verše na pni (1966) sa autor významne začlenil do celonárodného literárneho kontextu v rámci nastupujúcej generácie básnikov. Dovedna vydal (zatiaľ) dvadsaťdva básnických zbierok pre dospelých, vyše dvadsať veršovaných kníh pre deti a päť zväzkov epigramov so spoločným názvom Posmešníky. Titulná báseň dvadsiatej tretej zbierky Návratky je návratkou do sna muža, čo sa neochotne dvíha na cestu. No titulná báseň nie je sama. Spolu je ich osemdesiatdva a všetky sú návratkami. Časovými priepustkami do chvíľ, keď sme ešte toho toľko stíhali. Tým rozprávkovým sezamom, čo otvára siene v skalách a dovolí nám kochať sa bohatstvom. Veď sme si ho sami nadobudli, veď sme ho skladali pliešok po pliešku, čriepok po čriepku a kamienok po kamienku do nádherných mozaík plných farieb, svetla i tieňohier. Ešte je toho dosť, čo môže (ak bude chcieť) povedať básnik Ondrej Nagaj. Privravieť sa im osobitou, možno až piesňovo znejúcou básňou, ktorej neopakovateľné tóny kúzli básnik svojimi asonanciami. Prijať jeho básne je dar i odmena.

Chcem ťa chytiť na básničku nejakú, zlaté rybky ja mám, láska, na háku, nepokryte sa hlási Vlado Janček v knižke Kocúrov k svojmu receptu. Teda k návnade, ako pomenoval svoju básničku. Brilantnosť narábania s jazykom je základom všetkých textov, pričom si vystačí už sama osebe (senzačne sa sen začne), inde pridá aj čosi navyše (Víno, ženy, spev a tanec, tak si žije veľvychcanec). (Alexander Balogh)

Nová, pätnásta básnická zbierka Ivana Štrpku zo skupiny Osamelí bežci. Na ceste k čitateľovi nepotrebuje dôvtipné komentáre ani tovaroznalecký cirkus. Nechajme básne hovoriť samé: Toľko určitých vecí pod neurčitosťou, ktorej hovoríme tma, toľko neurčitosti pod určitosťou svetla, toľko naznačených posunkov prepadajúcich sa v temnej energii práve vyhasínajúcej mysle! Nahé údy! Holé životy!

Antológia Slovenskej moderny prináša výber z básnickej, prozaickej, dramatickej a kritickej tvorby autorov, ktorých na začiatku 20. storočia oslovila modernistická citovosť, náladovosť a dobové filozofické a intelektuálne smerovania.

Skameniem je dvanásta zbierka poézie Stanislava Hábera, v ktorej nastoľuje novým spôsobom pohľady večne dobiedzajúcich tém u každého človeka. Je každý sám sebe Spasiteľom, alebo naopak, ten, čo hovorí o kruhoch svetla je v skutočnosti v tieni, len si to neuvedomuje? Máme všetci narodením uviazané šatky okolo očí, aby sme nevideli skutočné pravdy života? Hľadanie odpovedí je v skutočnosti väčším dobrodružstvom, ako iba suché konštatovania, či definície. Zároveň v zbierke Skameniem pokračuje Stanislav Háber v diskusii s najväčšou silou v živote ľudí a všetkých živých, ale aj neživých entít tvoriacich náš svet – s láskou.

Krajina, príroda majú vo svojej holej existencii pre Jurolekov básnický subjekt absolútnu výpovednú hodnotu. Tento svet je celkom zámerne svetom bez človeka, aj preto sa môže a má javiť ako božský. Tri zbierky zlúčené do nového celku spoľahlivo spája tá istá metóda: minimalistická a vyhranene intímna exegéza toho, na čo hľadíme, keď vstupujeme do priestoru „tam vonku“. Prírodné, vonkajškové, sa zvýznamňuje optikou zameranou na maličkosti, ktoré autorov subjekt objaví a oddelí od pozadia tým, že im prisúdi prioritný význam. Je to v istom zmysle aj premena fyzického na metafyzické - z významu sa rodí poznanie. Pri pointách zlomkovitých sentencií a gnóm čitateľ zažíva nevšedný impulz, niečo ako vnuknutie. Tento záblesk znamená radosť z objavu, ale aj katarzné povznesenie.