Zbierka poézie Haiku obsahuje 160 básní v tradičnej japonskej forme haiku - trojveršivých sedemnásťslabičných básňach, v ktorých prvý verš obsahuje 5, druhý 7 a tretí 5 slabík. Haiku zachytávajú jedinečnosť okamihu prežívania prírodných javov, objektov, živočíchov ako aj ľudí, vzťahov či súvislostí medzi nimi básnikom pozorovateľom.

Po básnickej prvotine Mlčanie nepokoja (Perfekt 2009) prichádza Štefan Kuzma v krátkom čase s druhou zbierkou Prienik do ticha. Básne tejto zbierky uzatvárajú tvorivú mladosť autora. Podľa Daniela Heviera, ktorý je jedným z troch recenzentov zbierky (popri Zuzane Belkovej a Rudolfovi Dobiášovi), „poézia Štefana Kuzmu ukazuje, že prienik jeho energie do ticha je intenzívny, ale trvalý, že je elektrizujúci, ale nie zraňujúci. Že mu ide o hlbšie vniknutie do tíšiny reality, aj toho, čo je nad ňou alebo za ňou, aby s ňou splynul, aby ju prijal, obohatil sa ňou a zotrval v nej. Autor hľadá pravé hodnoty a poézia, literatúra je preňho metódou, ako to dosiahnuť“.

Výber z poézie poprednej súčasnej českej poetky, pričom dve tretiny básní sú v preklade do slovenčiny a jedna tretinu tvoria básne v českom origináli. Štroblovej poézia nepodáva básnivý opis skutočnosti, hľadá jej pravdu v pravde básne. Vyslovuje ju prudkým metafyzickým gestom, ktoré sa snaží nachádzať metafyzický osud sveta.

Doterajšia tvorba J. Š. Kuzmovej (1947 – 2020), podobne ako nová zbierka V mesačnom oratóriu alebo Čas čakania, je poznamenaná fascináciou myšlienkami a celou osobnosťou F. M. Dostojevského, ktorému sa autorka dlhodobo venovala aj vo svojich literárno-teoretických prácach, pričom sa zameriavala hlavne na metafyzické a etické motívy v tvorbe ruského klasika. J. Š. Kuzmová si priamo v básňach priznáva túto inšpiráciu, jej texty charakterizuje úsilie o prienik do hlbinných štruktúr človeka, o čo najprecíznejšie stvárnenie zložitej ľudskej psychiky, a to s dôrazom na vypäté situácie. Častými témami je osamelosť, absencia blízkych a hľadanie ľudskej blízkosti, dezilúzia zo sveta, zo smerovania jeho ďalšieho vývoja a z jeho hodnotového vyprázdnenia, bolesť, hľadanie identity, rozpor medzi realitou a snom, hľadanie slov pri písaní básne... V zbierke V mesačnom oratóriu alebo Čas čakania rezonujú viaceré biblické motívy, prítomná je túžba po dialógu s inými ľuďmi, s Bohom, po zblížení s prírodou ako zdrojom sily a krásy... Ako prezrádza podnadpis zbierky, jedným z jej motívov je aj motív čakania ako dôležitého existenciálneho stavu, autorka sa pokúša zachytávať ho v rôznych podobách a súvislostiach. Autorka sa na margo predchádzajúcej tvorby vyjadrila, že jej ide o vyjadrenie syntézy krásy. Nová zbierka J. Š. Kuzmovej má svojimi „večnými“, a zároveň aktuálnymi témami, nemenej aj zrozumiteľným, prístupným spôsobom spracovania, šancu osloviť širšiu čitateľskú verejnosť.

Jeden z najvýznamnejších básnikov súčasnej strednej generácie Erik Ondrejička sa vyprofiloval skôr na básnika filozofa, no vo svojej tvorbe sa často venuje aj večnej téme partnerskej lásky. Vydavateľstvo Ikar prichádza s projektom výberu z Ondrejičkovej ľúbostnej poézie, ktorý v siedmich poetických celkoch reflektuje jej podoby od prvých čistých pocitov až po lásku, ktorá spolu s partnermi starne. Výber obsahuje 73 básní, z ktorých mnohé ešte neboli publikované. Esteticky výnimočne spracovaná kniha je bohato ilustrovaná podmanivými kresbami (kombinovaná technika) Karola Felixa a dopĺňa ju doslov Jána Buzássyho. „Na prstoch mi nosíš teplé konce snov a ty si v nich prvou slepou pocestnou...“

Táto knižka je odrazom skrytej lásky ženy k mužovi, ktorý vďaka jej impulzom emócií preniesol kúsok ich tajnej lásky na papier. Ak si ju kúpite ,tak čítať len večer zababušený v perine pri slabučkom svetle nočnej lampičky pripravený snívať o láske... .

Po výbere z poézie Krehké z kameňa (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2016) sa Miroslav Daniš tentoraz prezentuje básnickou zbierkou Naboso, ktorá zachytáva veci a situácie emóciami. Prebúdzajú sa v priam nevysloviteľnom poznaní a poetickej subjektivite. Aj táto zbierka dokumentuje, že poézia má silu spájať ľudí s rôznymi životnými osudmi. Práve prostredníctvom umeleckého slova zistíme, že so svojimi problémami či radosťou nie sme sami, ale aj s druhými... Zbierku ilustroval akad. maliar Miroslav Cipár.

Dr. Jozef G. Cincík je pevne zakorenený v dvadsiatom storočí, ale imagináciou a intelektom prenikol veky a pochopil sily, ktoré stvárňovali svet. Z útrob tisícročia premietol na obrazovku dneška dejotvorné osobnosti svojho národa a bezpečne ich zakotvil vo vedomí moderného Slovenska. Na minciach, medailách, bankovkách, výsostných symboloch, ale aj v architektúre, skulptúre, maliarstve a v literatúre i vede, cestami všetkých zmyslov vnášal výbornosť celého slovenského dejstvovania a povyšoval ňou každodenný život. Myšlienku slovenskej štátnosti pretisol z plytčiny pochybností a nesmelosti do hlbočiny vekov a pred očami súčasníkov spletal kolosálnu víziu poldruhatisícročnej drámy slovenského národa.

Štvrté vydanie zbierky Motýľov s kolážami Pala Čejku. Hravým básničkám nechýba paródia, čierny humor a groteskná absurdita. Autor básnických textov je talentovaný kabaretier, ktorý nadväzuje na poetiku Osvobozeného divadla, Lasicu a Satinského, a najmä súčasnej českej grotesky. (Dado Nagy)

Drahomíra Pechočiaková, všestranná, mimoriadne plodná autorka takmer troch desiatok knižných titulov, prichádza tento krát k čitateľovi s básnickou zbierkou NÁVRATY, zjednocujúcej tri cykly - Čas návratov – Hornolúčnianske balady a Piešťanské vody. Zbierka je reflexiou momentov, ktoré rezonujú v autorkinej pamäti, nanajvýš osobná, poznačená subjektívnym prežívaním toho, čo sprevádza náš každodenný život, čo stretáva obyčajného človeka, ale aj toho, čo presahuje jeho osobný rozmer a súvisí s celospoločenskými, všeľudskými až kategoriálnymi otázkami týkajúcimi sa pominuteľnosti indivídua, konečnosti jeho bytia... Autorka skrze verše jedinečným spôsobom ukazuje silu prenikať do duše človeka, schopnosť sprostredkovať mu krásu a múdrosť v jednote, moc, robiť ho lepším. Zbierka je doplnená fotografiami Juraja Gažovčiaka. Autorka je členkou Spolku slovenských spisovateľov, viacnásobnou nositeľkou ocenení za tvorbu v oblasti poézie i prózy.

On, ona, ono... vtedy, teraz a nabudúce. Klopkanie tichých ozvien, farebné čiary, odraz v zrkadle. Čo sa skrýva v myšlienkach prenesených na papier? Má zmysel riešiť neriešiteľné? Má byť riešenie zmysluplné? Pozrite sa na svet očami Charlieho. Potrebujete aj vy Antidepresíva? V dnešnom svete si ich pýta každý. Vezmite si kus tabletky a ponorte sa do hlbín najtemnejšieho sveta fantázie. Nenájdete tu ružové jednorožce a víly hrajúce na harfu. V Antidepresívnom svete sa skrýva veľa otázok bez odpovedí. Veľa túžob bez nádeje. Skrýva sa tu všetko to, čo potrebuje vyliečiť.

Básnický debut mladej poetky Simony Dolníkovej (1997) Polychromatické jablko je rozdelený do 4 tematických cyklov s názvami: Leto v pôrodnici, Jeseň v tieni drôtu, 180 stupňové leto a Prvé svätenie jari. Názov Polychromatické jablko má známy biblický podtón, avšak svieti všetkými farbami pokušení a po odtrhnutí vyháňa do všetkých sfér života. Sú to teda básne pokleskov, nezvratných osudov, bežných i nebežných dní v priamke roka. Inak snáď nemôže ani život plynúť, iná časová os sa neponúka. Je to zbierka o vyhnanstve v jedinom možnom azyle. S charakterom osobnej poézie ponúka náhľad do myšlienok mladého človeka narodeného do mašinérie nového storočia, ktorý hľadá spôsob, ako sa stať človekom. Básnická zbierka sa nesnaží moralisticky poúčať a karhať, snaží sa brať akýkoľvek aspekt cesty človeka od narodenia, prvej lásky, prvých zlyhaní a omylov, úspechov, šťastí a nešťastí ako neoddeliteľnú časť syntézy človečiny, ktorá nás nerobí dokonalými, ale robí nás ľuďmi. Básnickú zbierku vydal Spolok slovenských spisovateľov v Edícii mladých slovenských autorov časopisu Dotyky.

V roku 2017 v súťaži Básne (Literárny klub, Spoločnosť Aleco solution, Modrý Peter, Kertész Bagala...) získala Martina Boleková tretie miesto, rok predtým sa umiestnila na prvom. Píše prózu, no predovšetkým poéziu. Tvorbe sa venuje popri práci, je učiteľkou na gymnáziu v Púchove. Tam vedie dva tvorivé študentské krúžky a jeden časopis, takže na svoju tvorbu má zároveň aj spätnú väzbu mladých. Ona sama hovorí, že písanie nie je jej cieľavedome pestovaný proces - píšem, lebo mi nedá nepísať. Téma jej poézie je večná: vzťah medzi mužom a ženou. No v aktuálnej civilizačnej realite je výrazne súčasná, vymyká sa konvencii. Predkladaná zbierka Lom má podobu nekončiaceho monológu adresovaného JEMU. Jej pohľad a citové prežívanie sú otvorené, bez opôn, bez pretvárky. Čitateľovi dobre padne, že aj vo výpovedi o vážnych či vypätých situáciách v jej lexike nechýba hravosť, prekvapujúce vtipné zámeny a zmeny ustálených slovných spojení, vtipné využitie synonym... (...na stole je prestreté predstieranie...// čo človeka nezabije, to ho sfosilní...// v diaľke sa plazí vlak a na vinyle noci prehráva všetky stanice... Vydavateľka je presvedčená, že rozhodnutie vydať zbierku Martiny Bolekovej bola správna vec.

Básnická prvotina Zážitkami k poznaniu je osobným vyznaním vnútorných poryvov mladého, debutujúceho autora, ktorý vo svojom mladom živote zažil mnoho dobrého i chvíle, ktoré preňho znamenali dôležité životné medzníky. Množstvo emócií sa pokúsil pretaviť do básní, ktoré sú miestami možno kostrbaté, no o to úprimnejšie. Niekto si píše denník, iný prostredníctvom poézie tlmočí svoju osobnú výpoveď. Z jeho veršov vyžaruje pozitívna energia, pokúša sa ju šíriť ďalej, podať akúsi imaginárnu pomocnú ruku tým, ktorí to v živote neraz potrebujú. Prostredníctvom básní pozýva všetkých svojich priateľov, aby sa stali jeho vďačným publikom. S plným nasadením do všetkého, čo si musel odopierať, môže žať ovocie úspechu. Je to skvelý príklad toho, že za cieľmi a snami si treba ísť. Píše pre potešenie, pretože ho to napĺňa radosťou. Snov môžete mať toľko, koľko len chcete, no je na vás, čo s nimi urobíte. Toto motto autora nech rezonuje v mysli i srdci čitateľa.

Bol si vždy jediný

Nová zbierka básní Erika Šimšíka - Čabajka a iné údeniny (vyd. BRAK). Zbierka poézie Čabajka a iné údeniny je treťou knihou Erika Šimšíka. Nadväzuje na jeho poetický debut Monorezeň a Stereozemiaky. Čabajka a iné údeniny pozostáva z troch nezávislých častí a postupne prechádza od textových básní k vizuálnej poézii, cez synestetické koláže až po projekt nonCAPS vytvorený v kolaborácii s anglickým básnikom Marcusom Sleaseom. "Erik Šimšík nám ukazuje/dokazuje, že „jazyk nezväzuje“, že s jeho okovami, pútkami sa môžeme voľne pohrávať, že máme od nich kľúče — všetci, len málokto o tom vie, ako keď sa na niečo priamo pozerám, ale nevidím to, lebo mi nik nepovedal, na čo sa mám upriamiť", píše Boris Ondreička v doslove knihy.

Tisíc podôb ženy je vyjadrením cesty k ženstvu a sebaprijatiu. Túto knihu písala žena. Nie iná ako vy. Občas rozbúrená ako oceán, inokedy pokojná, ponorená v tichu vlastnej pokory. Písala ju preto, aby opäť priniesla svetu tisíc podôb ženy, v ktorých je bez ohľadu na náladu, stav, výzor či predstavy spoločnosti jednoducho krásna, výnimočná a lásky hodná. Žena, ktorej sa dostane do rúk, nájde samu seba v rôznych obdobiach a situáciách svojho života. Pocíti príval nádeje a lásky. Opojená dávkou vlastného prijatia zistí, že je presne taká, aká má byť! Pravá žena. Famózna, krásna, božská, odvážna, strapatá, naivná aj šialená. No nech by bola práve v tejto chvíli akákoľvek, stále je sama sebou a vzácna! Veršovaná podoba vás vtiahne do jednoduchosti a mágie slova, v ktorom človek často odhalí obrazy vhodné pre steny vlastnej reality.

Jana Melcerová vo svojej formálne výborne zvládnutej a myšlienkovo bohatej poézii akoby otvárala pred čitateľom či celým svetom tajomné izbietky ženskej duše, plné obáv, sklamaní či poznania, ale aj čistej radosti z malých i veľkých vecí života. Žmúri do tmy, no vidí v nej svetlo na križovatkách. Ako keď zatvoríme oči, pomyselne odstrihneme rušivé momenty a zameriame sa na vnútorný monológ. Inokedy zasa len necháme na seba pôsobiť rôzne vnemy a pýtame sa, čo to s nami robí, čo sa to v nás pohlo. Nie vždy to zistíme na prvý raz, ale jedným sme si istí – vidíme jasnejšie. Poéziu Jany Melcerovej, jej hľadanie a nachádzanie odľahčené jemným humorom i nešetrnou sebairóniou, dopĺňajú inšpiratívne čiernobiele fotografie Renáty Černayovej.

Texty básnickej zbierky Jána Feketeho (najmä prvých dvoch častí Nervy a Kozmologikum) sú plné ozvien a alúzií, zaznievajú v nich obzvlášť intenzívne ozveny poetík 60-tych rokov minulého storočia, apely sú však dnešné, naliehavé. Nie je to „kritika spoločnosti“ a jej pomerov, Feketeho vzbura nie je v podstate ani vzburou, je výstražne vztýčeným prstom. Básnik s vyše polstoročnou literárnou praxou si hravo poradil s viazaným veršom, pravda, bez nároku na pevný tvar básne. Nešetrí vnútorným rýmom a priam márnotratne hýri rytmami dnes už bájnej beat-generation. V približne v stovke básnických textov nájdeme aj báseň v próze, miniatúry ba aj tvar haiku. Časť Z knihy palindrómov je dokladom predchádzajúcich náznakov šikovnosti, zručnosti, bravúry, ktorú pozorný čitateľ v textoch objaví na prvý pohľad (nepo-zorný hneď na druhý). V súvislosti s touto zbierkou treba poznamenať: Obrovský kus cesty prešiel Ján Fekete od svojej prvej a trestuhodne nezrealizovanej knižky básní Chodníčkom do hvezdárne. (Prečo, či lepšie pre čo nevyšla, si každý domyslí, keď povieme, že bola pripravená do tlače v roku 1968 a jej výroba „bola zrušená“ dajako po apríli 1969.) Na tej ceste sa rodila jeho poézia i tam, kde sa písalo o nárečí, prípadne o dejinách futbalu. Najviac azda tam, kde sa lietalo v prebádaných a aj tak málo poznaných a poznateľných sférach sci-fi. Na margo zbierky básnik a publicista Peter Mišák napísal: „Básni, poézii človek neunikne. Báseň, poézia však môže uniknúť človeku. Jedna knižka tohto autora (mnoho knižiek mnohých autorov) takto unikla (uniklo). Príčiny sú známe i neznáme, nie sú však vysvetlením a ani ospravedlnením nenávratných strát. Tak je to s poéziou ako s letnou búrkou. Ani blesky sa neobnovujú. Len vznikajú nové. Bola by škoda, keby sa osud prvej knižky opakoval pri tejto, ktorá prichádza na svet.“

Prvá básnická zbierka M. Daniša (1960) Dážď stratených vyšla v roku 2002. Následne vyšli zbierky Architektúra lásky (2005), Dlaždičov sen (2007), Jadierka (2008), Šperky v oblakoch (2010), V ľudskej koži (2012), Čiernobiela z porcelánu (2014), Mám strach z tohto sveta (2016). Krehké z kameňa je výberom toho najlepšieho z básnickej tvorby autora. Zbierka je rozdelená na šesť organických častí naprieč rokmi. Vnímavý čitateľ bude mať možnosť zdieľať autorove pocity a originálne myšlienky na tému detstva a domova, lásky k ženám, vlastného ja, filozofie, dejín a sveta, viery a prírody. Záverečná časť sa v krátkych útvaroch hutne vyjadruje zo srdca i z rozumu k veciam, ktoré z času na čas cítia aj mnohí z nás.

Žena je most. Vždy vedie odnikiaľ niekam, z pravej hemisféry mozgu do ľavej komory srdca. Zlatá brána, slnko páli a trochu sa motám, strácaš sa v hmle a predsa kráčam. Valím sa v rieke nápadov a z diaľky dúfam, že narazím do teba, pilier.

Žitava, básnický debut Filipa Németha, viacnásobného finalistu súťaže Básne SK/CZ, je viac než len pôsobivou literárnou topografiou konkrétneho územia. Vo svojom krajinnom zameraní je rovnako intímnym pohľadom dovnútra, ako aj prechádzkou po miestach, ktoré na prvý pohľad môžu pôsobiť všedne, ale optikou autora nadobúdajú nezameniteľný charakter. Némethova sebavedomá a zrelá poetika sa nevyhýba ani subtílnemu humoru, v premyslene koncipovanej básnickej knihe sa zároveň dotýka viacerých bolestivých problémov súčasného sveta a spoločnosti. Žitava tak svoj zdanlivý regionalizmus priamo presahuje a jeho prostredníctvom dokáže byť presvedčivo univerzálna a súčasná.

Kniha V mém lese je druhou samostatnou básnickou zbierkou autorky a je rozdelená do 3 častí. Prvá časť zbierky, nazvaná Po kvapkách, obsahuje slovensky písané básne, ktoré sa objavili i v jej prvej zbierke, prešli však drobnou úpravou. Venuje sa v nej prevažne láske a prírode. V druhej časti V mém lese, podľa ktorej je kniha pomenovaná, sú básne staršieho dáta. Tretia časť Pro tebe obsahuje básne najnovšie. Básne z druhej a tretej časti sú písané česky, a aj keď sa i v nich objavuje motív lásky, možno ich označiť za básne erotické. Autorka sa nebráni pomerne živo vykresľovať svoje túžby a pocity.

Peter Mišák, známy spisovateľ, básnik, publicista a redaktor vydal doteraz 10 kníh poézie, prózy, povestí a iných žánrov. Na sklonku roka 2013 obohacuje slovenskú poéziu majstrovskou a názvom príznačnou zbierkou Stanice. Básnik dvíha motívy a lyrické reflexie, ktoré sa konotačne odvíjajú od významovej podstaty samotného veľa značiaceho slova stanica a novátorsky nadväzuje na asociácie veľkých básnikov, najmä stále inšpirujúceho Laca Novomeského. V štyroch častiach zbierky (Stanice, Stamodtiaľ a tam, Stanica v noci, Pasažier) vskutku cítime dych vlaku života, veď básnik si svojou krajinou poézie nesie Novomeského zápis Sedem miest prejdeme a devätoro riek/ na vlakoch premnohých s jediným životom... až sa nám zdá, že vlak tak mnoho vecí neunesie. Peter Mišák sa zbierkou súčasne zrelo a dôstojne vyrovnáva so svojimi básnickými vzormi a poeticky vyslovuje generačné poznanie nás pasažierov vlaku, ktorý prechádza naším bytím po koľajniciach z dvadsiateho storočia do neznáma, krajina tíchne/ za vlakom./ Len poliam/ sa ešte/ chvejú slabiny. Pasažier, s ktorým sa generačne stotožňujeme, je tu s nami, celý čierny./ Bez dovolenia,/ bez lístka na perón./ Sám sebe/ proti srsti/ a bez dlhých rečí,/ Jednou nohou/ stále na stúpadle vozňa/ vlaku, čo práve odchádza.

Ľuboš Bendzák, nar. 20.11.1966 v Sečovciach, v súčasnosti býva striedavo v Košiciach a vo Vranove nad Topľou. Vydal zbierky básní: Básne pre Soňu Marmeladovovú (Modrý Peter, 1995), Zápisky z čudného domu (Modrý Peter, 2005), Vodka (Veršeonline, 2008) a Vytrvalosť sivej (Modrý Peter, 2010).

Valentín Beniak (1894 – 1973), básnik a prekladateľ, jeden z vrcholných predstaviteľov slovenskej poézie. Od roku 1939 pôsobil vo vysokých štátnych úradoch. V rokoch 1940 – 1945 bol predsedom Spolku slovenských spisovateľov. Po roku 1947 žil nútene na dôchodku. V jeho rozsiahlej tvorbe dielami najväčšieho básnického vzopätia sú zbierky Bukvica, Vigília, Druhá Vigília, Žofia, Popolec a Igric. Veľkolepá básnická skladba Igric ponúkaná čitateľovi v tomto obnovenom vydaní obsahuje knihu Igric z roku 1944 a ďalšie tri igricovské cykly (Márnica, Popol a prach a Nový spev igrica) z rokov, keď Beniak nemohol publikovať. Prvý raz ako celok vyšla roku 1968 v hamadovskom vydaní. Teraz sú do vej prevzaté Šmatlákove úpravy z roku 2000 a je nanovo zredigovaná. Autor v týchto veršoch trvalej hodnoty aktualizuje vo svojej básnickej autoštylizácii dávnu igricovskú tradíciu. V časovo a tematicky nadväzujúcich štyroch cykloch hlboko osobne reflektuje ťaživú a znepokojivú spoločensko-historickú situáciu z obdobia prvej Slovenskej republiky i potom po vojne a nástupe komunistického režimu. Povolaný a vedomý si svojho povolania, veď bol „cechmajstrom igricov“ na Slovensku, stavia sa pritom v mene Poézie na obranu básnickej tvorivosti, proti jej znehodnocovaniu oportunným, politicky motivovaným konaním.

Ocenené práce 4. ročníka literárnej súžaže Básne 2012 opäť publikované v zborníku .

Ilja Čičvák je významným predstaviteľom slovenskej exilovej literatúry a šíriteľom slovenskej kultúry na severoamerickom kontinente. Po invázii r. 1968 pod tlakom normalizačného režimu ako mladý novinár a spisovateľ emigroval do Kanady, kde žije, slobodne tvorí a je členom The Writers´ Union of Canada. V práve vydanej zbierke Básne za mrežami sa zračí osud emigranta – jeho verše sa vyjadrujú k témam osobným, intímnym i spoločenským, rieši vzťah k Slovensku poznačený láskou i sklamaním, reflektuje zložitosť života v cudzom kultúrnom priestore, ale aj nástrahy globálnych civilizačných prejavov.

Autorka načiera pod kožu, do vnútra, do intimity osobného sveta, ktorý si mnohí nechávame len pore seba. Básne sa začali rodiť v období, keď autorka prechádzala onkologickým ochorením. Je to poetický denník, ktorý ju uzdravoval a tento potenciál ponúka aj čitateľkám a čitateľom. Kniha je ilustrovaná obrazom, ktorý autorka namaľovala a vizuálne sprevádza celú zbierku.

Monografia Jána Zambora Vzlyky nahej duše. Ivan Krasko v interpretáciách je fundovaným sprievodcom najvýznamnejšieho básnika slovenskej moderny a slovenského symbolizmu. Kraskosvoje lyrické verše charakterizoval ako „vzlyky nahej duše“. Ján Zambor ukazuje cestu, ako sa do týchto veršov ponoriť. Monografiu dopĺňajú bohaté biografické a bibliografické fakty autora.