Karol Strmeň (1921 1994) napísal básnickú zbierku Preblahoslavená (1977) ako osobnú a hlboko prežitú meditáciu o živote a význame Panny Márie pre človeka a pre jeho spasenie. Exulant, ktorý musel predčasne opustiť vlastnú matku, sa symbolicky spája s matkou všetkých kresťanov a nachádza v nej útočisko, vzor konania, nespočetné zdroje inšpirácie a nejedno tajomstvo. Vznešenú tému podáva kultivovanou viazanou poetickou rečou, ktorú pretkáva prvkami modlitby, piesní, prosebných žalmov a dramatickými úryvkami z evanjeliových príbehov. Kniha Preblahoslavená je básnikovým krédom, v ktorom si odrieka duchovné aj životné pravdy, utvrdzujúc sa vo svojom mieste v pozemskom aj nadpozemskom svete. Strmeňova tragická smrť urobila z knihy básnikov testament, ktorým sa podčiarkuje význam tejto jednej z najväčších mariánskych básnických kníh slovenskej literatúry. Knihu ilustruje Katarína Kvietiková-Bekéniová.

V poradí trinásta básnická zbierka Miroslava Daniša s tajomným názvom Sub indumento (v preklade Pod rúškom) akoby nadviazala na predchádzajúcu básnickú zbierku Bez rúška na duši. Subtílna knižočka obsahuje 28 krátkych básní a 118 haiku v čase pandémie. Podmanivé verše, nútia človeka k zamysleniu a ponúkajú čitateľovi v tejto pandemickej dobe spoločnosť, v ktorej sa nebude cítiť sám.

Ďalšia z kníh vydavateľstva Pars Artem, zbierka básní poetky Janky Biskupičovej dokazuje, že PARS ARTEM sa vydalo náročnou cestou vysokej kvality v grafickom a výtvarnom prevedení, o čom svedčia prekrásne ilustrácie výtvarníčky a maliarky Alexandry Geschwandtnerovej. Jej výtvarné vízie obohatili básnicky svet Janky Biskupičovej, ktorý sa na prvý pohľad zdá jednoduchý – ale ako to už býva, zdanie častokrát klame. Nie je to iba hĺbkou vypovedaného, odkrývajúceho celé citové spektrum autorkiných vnemov, ale aj spevnosť a melodickosť jej veršov, ktoré sú priam stvorené na zhudobnenie.

Básnická zbierka Posledný valčík pre Maleu prináša koktail nielen z básnickej tvorby spisovateľa, rozhlasového redaktora, textára a publicistu MarošaM. Bančeja (*4. september 1960 Michalovce - † 17. júl 2019 Bratislava). Svoju všestrannosť dokázal autor vo viacerých básnických zbierkach a mieru talentu, ktorou obohacoval svojich čitateľov, ukážu jeho básne. Svoj vzťah k nemu ako ku človeku zas najlepšie opíšu tí, ktorým bol blízky: jeho priatelia: Keby som mal Maroša Bančeja charakterizovať jedným slovom, bol by to – spojovník. Maroš bol človek, ktorého keď ste požiadali o pomoc, tak nekládol zbytočné otázky, ale jednoducho ak mohol pomohol. Bol vzácny človek, ktorý mal svoje názory a presvedčenie, ale nikdy ich pred nikoho nekládol ako podmienku. Nie raz sme sa zišli spolu na káve „U Advokáta“, či pri kine Lumiére, neskôr, keď už mal problém prejsť aj uňho doma. Vždy bolo o čom. Maroš bol hrdina všedného dňa, ktorý aj keď už bojoval s ťažkou chorobou a silnými bolesťami, všemožne podporoval kultúru, poéziu a literatúru a to aj svojou osobnou účasťou a charizmou. Ondrej Kalamár Básnik vždy hľadá krehké súvislosti. S Marošom nás ich spájalo viac. V prvom rade vstup do literatúry, kam vkročil S Jožkom Urbanom a Jankom Litvákom (Výstrel z motyky, 1990), aby sa stal okamžite maturitnou otázkou. Pritom sme však neostali a bolo by to málo, veď je to všeobecne známe. Poznali sme sa teda už oddávna, aby sme hneď na začiatku nášho priateľstva podpísali krvavý pakt bratstva. Rozrezali sme si ruky a zmiešali krv spolu so sochárom Milom Gašparom. Milova mama pani spisovateľka Eleonóra Gašparová napísala o synovi hádam najznámejší literárny príbeh v slovenských reáliách Fontána pre Zuzanu. O Marošovi, o Milovi a o mne napísal ďalší menej známy, ale o to pravdivejší príbeh čas. Stanislav Háber

Autorka sa doposiaľ venovala próze, literárnej vede a prekladom z nemeckého jazyka. V spomínaných oblastiach patrí medzi najvýznamnejšie slovenské osobnosti. Básnická zbierka je prvotinou, ale zároveň knihou poézie vyspelej a vyzretej autorky. Básne sú vlastne autorským výberom poézie písanej od sedemdesiatych rokov. Ako ilustrácie sme použili diela Jozefa Jankoviča z konca päťdesiatych rokov.

Básne si nekladú za cieľ používať zložité a vycifrované slová, ale plynulo a zrozumiteľne prejaviť to, čo sa v autorovom vnútri skrýva a čo je navonok v uponáhľanej dobe neviditeľné. Schopnosť pozastaviť sa a rozmýšľať, prejaviťv svoj cit a tak si skrášliť svoj život. Ulahodiť svojej duši a zobudiť telo, vypovedať o vnútorných pocitoch.

Ladislav Maria Wagner (*1945) – Český maliar, sochár a ilustrátor. Svojou maliarskou a sochárskou tvorbou je dnes známy už po celom svete. Za svoju prácu v umení získal mnoho cien doma aj v zahraničí. Od roku 1984, kedy bol režimom násilne odsunutý aj so svojou rodinou do pohraničia, sa zaoberá intenzívnejšie aj prózou a poéziou, ktorú často spája s výtvarným objektom. Vo svojej poézii používa voľný verš, v ktorom tvorí slovom obrazy. V roku 1978 mu bola v Paríži tajne vydaná zbierka básní „Touches". Básnická zbierka ,,Plechový kolotoč" bola jeho prvá knižka básní, vydaná po roku 1989 v českom prostredí s vlastnými ilustráciami. Ďalšia zbierka básní „Fialkové roky" je v poradí druhou zo série pripravovaných štyroch zbierok, ktorú by malo uzrieť oko čitateľa. Každá z knižiek obsahuje autorské ilustrácie ako originálne výtlačky len pre konkrétnu zbierku.

Martin Chudík (1988) knižne debutoval básnickou zbierkou Ukryté v dotykoch (VSSS, 2013), ktorá získala Cenu Ivana Kraska za najlepší debut. Nasledovali básnické zbierky Cestovný (ne)poriadok (VSSS, 2015) a Precitnúť (VSSS, 2018). Básnická zbierka Za tajomstvom očí je akýmsi poetickým svedectvom pozostávajúcim z básní, ktorých názov tvorí ženské meno a jeho význam, ktorý je doslovne, metaforicky či symbolicky ukrytý vo veršoch. Vzniká tak originálna mozaika ženských osobností a koncíznych impresií, ktoré vykresľujú vzťah básnika a ženy častokrát na pozadí lyrických mikropríbehov. Básne sa vyznačujú formálnou a obsahovou rôznorodosťou, erotickým a ironickým ladením, no nechýbajú ani filozofické a reflexívne motívy či alúzie na Bibliu. Táto básnická zbierka je oslavou žien, múz, ktorých duševná a telesná identita je odhalená prostredníctvom intímnych prienikov za hranicu ženského sveta.

Autor diela Jozef Zavarský (pseudonym Teofil Klas) je renomovaný slovenský básnik, tvorca prevažne duchovnej poézie. Má na konte vyše dvadsiatky knižne vydaných diel vlastnej i prekladovej tvorby, z toho za ostatných päť rokov štyri nové knihy poézie a jeden preklad románu. Vrcholnými jeho prácami sú poémy Hlas kňaza Gorazda (1999) a Grálová sonáta (2010), ktoré našli spoločensko-kultúrny i mediálny ohlas. Takisto osobitne významná je jeho prekladateľská a editorská práca na deviatom zväzku Zobraných literárnych a mysliteľských diel Pavla Straussa Deutsche Gedichte/Nemecké básne (2012), ako aj práca na novej edícii Beniakovho Igrica (2013). Kniha Gorazdov odkaz (vydal Spolok slovenských spisovateľov) je novokomponovaný artefakt, zložený z textu poémy (triptychu) Hlas kňaza Gorazda (1999) ako textu základného a z pridaných samostatných textových častí – Závet svätého Gorazda (2000) (napísané v básnickej maniere Hlasu kňaza Gorazda pre Katolícku univerzitu v Ružomberku k jej založeniu, dosiaľ knižne nepublikované) a Spev o Božom narodení (2009) (napísané v básnickej maniere Grálovej sonáty, publikované časopisecky). Ide o kompozične ucelený zámer poetickej prezentácie ideového historického odkazu prvého známeho slovenského intelektuála sv. Gorazda (9. storočie), od ktorého sa dodnes odvíja kultivovanie a napredovanie slovenského kultúrneho ducha.

Zaujímavé prepojenie rytmického viazaného a uvoľnenejšieho nepravidelného verša dodáva autorkiným básniam ešte silnejší náboj. Autorka čerpá inšpiráciu z každodennosti, ktorá ako píše, ,,vonia korením a pracím práškom´´.Zbierka Sedem sliviek je určená pre dospievajúceho čitateľa,ktorej rukopis získal v roku 1998 ocenenie Literárneho fondu .

Štvrtá básnická zbierka autora Jána Badáňa dopĺňa predchádzajúce zbierky o nové motívy a témy často reflektujúce aktuálne dianie.

Zbierka príspevkov, ktoré boli zverejnené v online časopise Abdon za obdobie prvých piatich rokov - september 2012 až júl/august 2017. Ide o príspevky vytvorené na tému mesiaca. Výber obsahuje pestrú škálu tém i štýlov písania. Povinná jazda pre každého starého i nového abdoňáka.

Básnická zbierka Dotyku duše je šiestou knihou básní Jozefa Leikerta, o ktorej básnik a kazateľ Daniel Pastirčák v recenzii napísal: „Čítanie Jozefovej útlej knižočky mi pripadalo ako prechádzka po pobreží oceánu tesne pred brieždením. Svetlo je tu skôr tušené, takmer neprítomné. Priestor je pustí a za ním nesmierna rozľahlosť vôd. Na pobreží v piesku zostali len stopy, naplaveniny, sedimenty. Krehká čiara soli, kostrička kraba či odpad naplavený z výletných lodí. To, čo bolo vyvrhnuté dejom na okraj sa stalo symbolom odkazujúcim k zmyslu toho deja. Autor sám svoju báseň chápe ako spovednicu: ,Spovedám sa Bohu / a básni. // Nič pravdivejšie nepoznám.´“ Knihu Dotyky duše ilustroval známy slovenský akademický maliar Alexej Vojtášek.

Napriek rôznym pocitom, ktoré sa nesú časom, v našej mysli nech zostane láska. To je motto druhej básnickej zbierky Jozefa Kolibeckého, autora zo Senice. I zbierka POCITY rovnako ako prvá zbierka Dotyky lásky je plná poetických okamihov a zmyslového dráždenia, ale najmä intímnych pocitov, myšlienok či nálad autora voči láske, žene, ľuďom, svetu a udalostiam obklopujúcim nejedného z nás.

Aký význam má láska? Cítenie sa rozkladá v našich dušiach a prejavuje lásku a dobro v iných sférach. Vedieme naše kroky niekam, kde nás čaká vďaka, porozumenie, ale aj sklamanie či smútok. Naše oči vedia rozpovedať príbehy, ktoré okolo seba vidíme, a naše srdce zas príbehy citov, čo nás napĺňajú. To sú cesty života – raz priamočiare, inokedy krivolaké – neraz spojené do križovatky. Básnická zbierka LÁSKA NA KRIŽOVATKE je plná autorkiných intímnych myšlienok, vyjadrení a pocitov. A lásky – k priateľom, matke, starej matke, mužovi, ľuďom, k životu.

Picassovo pokušenie je básnickou zbierkou Toronta Naru. Básne sú oslavou ženskej krásy a dokonalosti. Nechýbajú prirovnania, odkazy na historické súvislosti (napr. báseň Sedmoro pier a koniec Kasandry), odkazy na bájne postavy (napr. S morskou pannou) či odkazy na velikánov umenia (napr. Picasso). Básne sa budú páčiť nielen ženám, ktoré pocítia nehu pri básnické oslave ženskej krásy a dokonalosti, ale aj mužom, ktorých dielo môže inšpirovať k recitovaniu svojim polovičkám nielen pod čerešňou počas májových popoludní.

Príbehy, momenty a „zapisovanie tela“. To všetko obsahuje Atlas biologických žien (Edícia mladých slovenských autorov časopisu Dotyky), ktorý je druhou básnickou zbierkou poetky Oľgy Gluštíkovej. Texty sú priamou rečou osôb, odhaľujú intimitu a telesnosť autorkiných hrdiniek. Názvom básne nás autorka uvádza do kontextu konkrétnej osoby, predstavuje jej/jeho meno, profesiu, vek či životnú situáciu. Výsledkom sú epické „kontextuálne“ básne, poézia plná emócií – plná ľudí. Od dievčenských fantázií sa dostávame k projekciám, premenám i traumám, od rodových stereotypov k netradičnému vnímaniu a zobrazovaniu každodennosti. V Atlase k nám prehovárajú vdovci, manželia, spolubývajúce, milenci, lekári či dcéry. Nachádzame tu veľrybie bytosti, kozmonautky, feministky i transexuálky, spisovateľky a široké spektrum osudov. Od krájania mäsa či šúpania jablka sa dostávame k podstate životných situácií, k existenciálnemu hľadaniu, k pýtaniu sa. Základom je čudovať sa všetkému prirodzenému: cudzej i vlastnej prirodzenosti. Zbierka je komponovaná do dvoch kapitol: O ľudskosti (pod vplyvom mäsa) a O rybách a rodoch (biologické cykly). Autorka inovatívne pracuje s analýzou ľudského tela, jeho rastu, cyklov, identity, duševných pochodov súvisiacich s ontogenézou a reflektuje vzťahy. Inovatívna je aj v tematizovaní menštruačného cyklu a každodenných rituálov. Gluštíkovej Atlas sa usiluje o novú dimenziu vnímania ženstva. Sprevádza nás domorodými svetmi i sexuálnou revolúciou, mytológiou i demýtizáciou, fyziológiou i nezvyčajnými životnými situáciami.

Mierne uletená edícia Flexibuk je zameraná na kreativitu a konfrontáciu umelcov a jednoduchým spinning efektom, ktorý ponúka, si určite získa aj vaše srdcia. Zaujali nás ľudia, ktorí sa spoliehajú na vlastnú intuíciu a vyhýbajú sa cieľovej páske – možno tušia, že nemôže byť nič horšie ako posledná stotina slávy: básnik Dalimír Stano a ilustrátor Vladimír Seman.

Básne Ladislava Lipcseia v zbierke Svätým mečom predstavujú svet ako miesto pre zrod afirmatívneho vzťahu ku skutočnosti, kde sa všetko, čo sa má obvykle vnímať ako profánne, stáva sakrálnym. Lipcseiov lyrický subjekt má rád tento svet, ale jeho podobu napriek tomu dopĺňa svojskými presahmi a duchovnou transcendenciou. Nádych „vysokého“, ktoré sa tu pravidelne opiera o istú teleológiu, však autor zľahčuje, resp. desakralizuje. Nájdeme tu appolinairovskú dynamiku a úsilie o výrazovú šírku, ktoré však nepodceňuje detail, zmysel pre neočakávanú obraznosť, bez ktorej by báseň stratila na presvedčivosti. Nejde tu o nijaký boj, ktorý by autor zvádzal s ambíciou zostať autentickým. Lyrický subjekt neraz berie na seba podobu chlapca, ktorý je predobrazom, toho, čo svetu chýba, teda istej nevinnosti. Muž oproti chlapcovi tu stráca svoju bezúhonnosť a prostotu. S detskou neškodnosťou tu kontrastuje mužská výbojnosť. Vyvažovanie týchto princípov autorovi umožňuje revoltujúca, beatnicka dikcia a poloha.

Po zbierke básní a pesničkových textov (Odkazovač, Slovart 2009) prichádza Juraj Soviar s novou zbierkou poézie. Soviar píše o čase, v ktorom žijeme, a ten je rýchly, bláznivý, často bezohľadný a často sa nám zdá, že je všetko obrátené dolu hlavou. A Soviar tieto chvíle a pocity zachytáva. Pri čítaní jeho veršov máte pocit, že s ním, s Jožom Urbanom, so skupinou Elán a s Ľubošom Zemanom sedíte niekde v bratislavskej vieche a zhovárate sa – o smútku, stratách, nachádzaní, mužských cieľoch a, pravdaže, o ženách. K tejto knižke možno patrí aj pohár dobrého vína. Mok a dobré verše treba vychutnávať po dúškoch...

Básne tejto zbierky vznikali v marci 2001, 2002, 2003 medzi Bratislavou, Trnavou a Nitrou. Niektoré z nich boli časopisecky publikované v Romboide a Raku. Autorka sa venuje hlavne literárnej histórii a literárnej kritike.

Zbierka poézie vovedie čitateľa do sveta pocitov z rôznorodého pôsobenia koruny a pána tvorstva prezentovaného v podstatných sférach činnosti, v oblastiach ovplyvňujúcich kvalitu každodenného, predovšetkým citového života jednotlivca.

Knižný debut mladého básnika, laureáta viacerých celoslovenských literárnych súťaží je poetickým vrstvením vnemov, metafor, sentencií, vrstvením s premyslenou kompozíciou, rúfusovsky presvedčivým jazykom a jasným, láskavým, lež zavše i krutým posolstvom: sviatočný otec / sa vpil do všednej krčmy / na osirelo dvore / si deti pokopávajú / jeho sklenené srdce / zo dna bezohľadne vytriasli / jedinú zaplatenú slzu / v hrudi zvýšil kúsok miesta / na sekeru...

Juraj Žembera svojou druhou básnickou zbierkou V rukavičkách z vlastnej kože vstúpil "do deja nech v lyrike sa niečo deje" a zaradil sa medzi významných predstaviteľov svojej generácie. Ariadninou niťou knihy, ktorá privedie čitateľa k sebe samému, je "láska, nič viac než je v názve... ale keď dávi to je dúha" a témy tém, "nespoločenskej hry pre dvoch", kde "zúčastniť sa znamená zvíťaziť" a kde "fair play je tabu" sa zmocnil všetkými poetickými chmatmi, po ktorých "vyskakujú stavce ako štuple od šampanského", ako aj voľným veršom (od krátkych foriem po pásmo) ako viazaným, vrátane sonetov a sonetových cyklov. Tie sú aj emblematickými, stigmatickými básňami knihy. Žemberova poézia "ide po krvi, lebo má stisk" a má blízko k dezilúzii, skepse, irónii aj sebairónii Miroslava Válka "prebiješ esom jeho kráľa / a eso ešte väčším esom / no to čo si k hre nepridala / na kosti tlačí ako mäso", a k filozofickej hĺbke Vladimíra Holana "do duše vsiakli vody potopy / s kruhmi s hranicami ostrejšími o to Pí / čo neudrží nad vodou". Jeho poetika plná intelektuálne náročných kultúrnych kódov a symbolov je založená na silných a expresívnych metaforách a obrazoch, vrstvených do štruktúrovaných kompozícii. Tvoria harmonickú jednotu elektrizujúcu čitateľa podpovrchovým napätím z poznania, že "láska je prázdny pohár pod ním preliaty ", ale tiež "láska je prázdny pohár nad ním preliaty". Bravúrne vystihol svetonázor Žemberovej poézie ilustrátor Peter Uchnár, ktorého nádherné grafiky sú dvojčaťom básní, a tak získala kniha významný synergický efekt.

Napísať báseň bolo pre mňa kedysi nočné dýchanie. Sedela som na posteli, všetci spali a ja som písala, čo cítim. Mala som dvadsať. Písala som na notový papier, lebo môj milý hral na husle a ja som túžila byť romantickým rytierom a zložiť mu k nohám ódu na lásku, ibaže v notách som sa až tak nevyznala. Odkrývam práve kúsok zo mňa, lebo presne taká je povaha poézie. Odkrývanie, odhaľovanie toho najtajnejšieho a najintímnejšieho, čo v sebe nosí aj Marián Hlavatý. Jeho básne popierajú stereotyp silného muža, ktorý si stráži svoje emócie z princípu, lebo je skrátka muž. Potešte svoju dušu paletou jeho slov, lebo tak ako je maľovanie podľa Da Vinciho poézia, ktorá je videná ale nepočutá, tak je poézia maliarstvom počutým, ale nevideným. Marián vám dáva šancu zastaviť dnešný zrýchlený svet a zhlboka sa nadýchnuť. Vaša duša to potrebuje. Vo svete je totiž príliš veľa nenávisti, hnevu a strachu. Zúfalo potrebujeme viac lásky, umenia a poézie. V tomto absolútne súhlasím s Melody Lee. Barbora Kardošová

" Svet počká a príde nanovo, len neberte škovránkom noty a básnikom slovo" píše poetka Denisa Stanislavová v útlej zbierke krehkej poézie Slza na librete. Prvýkrát ju doplnila i o básne v slovenčine, dedikované osobnostiam nášho kultúrneho života, ktoré nás tak náhle opustili. Tak, ako čarovná Edita Gruberová, ktorej venuje poetka ústrednú báseň Slza na librete. V básni Suite with a bow zas spomína na jej milovaného módneho tvorcu Karla Lagerfelda. Verše venuje i Milanovi Lasicovi a Mekymu Žbirkovi. Krehká je téma nášho života, len ramená múdrosti nás ochránia. Lebo múdrosť je najkrajšia vzácnosť a najpôvabnejšia ozdoba človeka.

Hovorí sa, že tam, kde rinčia zbrane, múzy mlčia. Ak by sme hľadali dôvod, tak ho nájdeme v permanentnom strese a strachu z ďalších dní, kde jedinou prioritou je túžba prežiť. Sú však autori, ktorí tento dôvod vedia prekonať. Práve naopak, majú potrebu vysloviť tú nekonečnú a svojou podstatou najľudskejšiu túžbu: nech zbrane prestanú rinčať a múza opäť rozozvučí svoju lýru. Medzi takýchto autorov patrí aj Dana Janebová, poetka a prozaička. Autor je vtedy dobrý, ak nezapadá do schémy, predpísanej rôznymi literárnymi prúdmi, ale vie z nich vyrásť a vybočiť s tým, že nájde svoju vlastnú osobitosť a odlišnosť. V čom je teda osobitosť Dany Janebovej? Je to predovšetkým meditatívnosť jej básni, ktorá sa prejaví najmä pri zvukovom, hovorenom podaní, vtedy nadobúda rozmer modlitby. Druhou známkou jej osobitosti je filozofický podtón, ktorý nájdeme vo všetkých jej básňach. Napriek nemu však zostáva veľmi ženská, jej poézii nechýba vášeň ani erotično. Zuzana Kuglerová

Zbierka básní je autorkiným debutom a obsahuje tvorbu, ktorá vznikala od čias gymnaziálneho štúdia po súčasnosť. Autobiografické verše sú odrazom vnútorného sveta mladej ženy, ktorá siaha po témach zmyslu ľudského života, lásky, motivácie a dáva nazrieť do sveta svojej fantázie. Výber básní z tejto zbierky získal ocenenie v súťaži autorov Literárna Ilava 2012 – druhé miesto v kategórii poézia. Maja Demčišáková sa narodila 28. augusta 1986 v Michalovciach, kde absolvovala gymnaziálne štúdium, počas ktorého vznikali prvé verše. Vysokoškolské štúdium absolvovala v Košiciach na Fakulte prírodných vied UPJŠ v odbore informatika. V tejto profesii aj pracuje.

Ján Ondruš je jedným z najvýznamnejších básnikov druhej polovice 20. storočia, a možno povedať, že je jediným výnimočným slovenským básnikom po druhej svetovej vojne, ktorý (popri umlčaných) nepodľahol deštruktívnemu tlaku ideológií, a pritom básňou odpovedal na stav povojnového človeka a sveta Kniha obsahuje súborné básnické dielo Jána Ondruša v takej podobe, akú mu dal básnik v autorizovanom vydaní poslednej ruky pod názvom Prehĺtanie hlasu (1996). Zvláštnosťou tohto vydania je publikovanie ucelených kritických, analytických a esejistických interpretácií Ondrušovej poézie, ktoré doteraz najviac prenikli do štruktúry zmyslu jeho básnického diela. Integrálnou súčasťou diela je aj posledná básnická zbierka prevažne satirických básní Ovca vo vlčej koži (1977).

Mila Haugová je autorkou viacerých básnických zbierok, z ktorých sama zostavila tento výber poézie o láske. Vlastne nezáleží na tom, z ktorých kníh sú básne vybraté, lebo jej tvorba je súvislá a kompaktná, zaoberá sa rastlinami, záhradami, zvieratami a hlavne ľuďmi: vzťahmi medzi mužom a ženou: medzi matkou a dcérou: medzi sebou a svetom: tým, čo je podstatným medzipriestorom bytia. Poetka tvorí svoje básne ako amalgám, sú zložené z viacerých vrstiev, ktoré sú navzájom nerozdeliteľné. Nie je ľahké ich čítať, ale pozorní čitatelia si nájdu červenú niť v jej labyrinte slov. Jazyk jej básní je vysoko kultivovaný, jej štýl rozoznateľný po prečítaní niekoľkých veršov. Pohybuje sa po horizontále aj vertikále života, po pomalej nahor stúpajúcej špirále tvorivosti, ktorá miestami celkom splýva s jej životom. Mila Haugová bola za svoju tvorbu ocenená viacerými štipendiami a rezidenčnými pobytmi. V roku 2014 dostala prestížnu cenu Dominika Tatarku za básnickú zbierku Cetónia aurata a autobiografickú prózu Tvrdé drevo detstva. Žije a tvorí striedavo v Bratislave a v Zajačej doline pri Leviciach.